História a legenda veže Galata

Janovčania v Galate

Veža patrí ku kolónii. Keď Byzantínci v roku 1261 znovu dobyli Konštantínopol, byzantský cisár udelil v roku 1267 štvrť Galata Janovčanom. Dohoda z roku 1303 určila hranice kolónie a zakázala opevňovanie, no Janovčania si napriek tomu svoje hradby rozšírili. Štvrť sa v starých dokumentoch často nazýva Pera, z gréckeho výrazu označujúceho figové pole na druhej strane. Ležala oproti byzantskému mestu cez Zlatý roh a Janovčania ju držali až do osmanského dobytia v roku 1453.

Veža z roku 1348

Janovčania postavili vežu v roku 1348 v románskom slohu a nazvali ju Christea Turris, čo znamená Kristova veža. Stála na najvyššom bode hradieb kolónie a slúžila ako strážna veža. Po dokončení bola najvyššou budovou v meste. Staršia veža z byzantského obdobia, zničená v roku 1204, bola samostatnou stavbou. Veža, ktorú vidíte dnes, je stredoveký kamenný valec s architektonickou výškou 62,59 metra bez ozdoby na vrchole, s vonkajším priemerom 16,45 metra pri základni a múrmi hrubými 3,75 metra.

Väzenie a požiarna hliadka

Po osmanskom dobytí v roku 1453 bola veža premenená na väzenie. Od roku 1717 slúžila ako požiarna hliadka. Požiar v roku 1794 vážne poškodil schodisko. Väčšina janovských hradieb bola zbúraná v 19. storočí, keď sa mesto rozrastalo na sever, a dodnes sa z nich zachovala len malá časť pri veži, takže veža je najvýznamnejšou dochovanou pamiatkou janovskej opevnenej enklávy. Za toto prežitie vďačí čiastočne svojej užitočnosti: veža, ktorá stále mala svoje poslanie, bola vežou, ktorú udržiavali, opravovali a nezbúrali spolu s okolitými hradbami.

Obnova kužeľovej strechy

Veža bola mnohokrát opravovaná. V rokoch 1965 až 1967 bola znovu postavená kužeľová strecha a drevený interiér bol nahradený betónom, a to ešte predtým, než sa veža otvorila verejnosti. V roku 2020 bola zreštaurovaná a znovu otvorená ako múzeum. Kamenný valec je teda stredoveký, zatiaľ čo strecha a vnútorná konštrukcia pochádzajú zo 60. rokov 20. storočia a neskôr. Keď stojíte pod kužeľom, pozeráte sa na rekonštrukciu strechy, ktorú staršie generácie obyvateľov Istanbulu poznali v iných podobách, a tvar, ktorý rozpoznávate na siluete mesta, je moderným rozhodnutím.

Aby vydržala stáť

Webová stránka veže opisuje nedávne bezpečnostné práce. Z fasád a zábradlí padali kamene a praskli napínacie prvky, preto bol okolo základne postavený trojmetrový ochranný tunel, aby chránil návštevníkov a okolie. Boli vykonané opravy kužeľovej strechy a spevnenie strechy proti zemetraseniu je opísané ako dokončené. Wikipedia dodáva, že práce z roku 2023 zahŕňali aj konštrukčné spevnenie pre odolnosť proti zemetraseniu. Pre návštevníka je výsledok praktický: časti veže môžu byť zatvorené alebo usporiadané inak v závislosti od prebiehajúcich prác.

Veža dnes

Dnes je Galatská veža múzeom a vyhliadkovou vežou. Je na tureckom predbežnom zozname UNESCO ako súčasť Genoese Maritime Network: Trading Posts and Fortifications from the Mediterranean to the Black Sea. Nie je súčasťou Historic Areas of Istanbul, svetového dedičstva zapísaného v roku 1985, ktorého štyri zóny sa nachádzajú za vodou v okrese Fatih. Vyhliadková plošina je vo výške 51,65 metra a veža má výťahy. Generálne riaditeľstvo nadácií je uvedené ako jej vlastník. Na ktorej úrovni môžete stáť, závisí od prebiehajúcich prác, preto si aktuálne usporiadanie overte na rezervačnej stránke.

Legenda o Hezârfenovi Ahmedovi Çelebim

Najznámejší príbeh spätý s vežou je príbeh Hezârfena Ahmeda Çelebiho, osmanského vedca a vynálezcu, ktorý žil v rokoch 1609 až 1640. Cestovateľ zo 17. storočia Evliya Çelebi píše, že Ahmed trénoval lety s krídlami podobnými orlím, potom vzlietol z vrcholu Galatskej veže a pristál na námestí Doğancılar v Üsküdare, pričom mu pomáhal juhozápadný vietor. Hovorí sa, že sultán Murad IV. jeho let sledoval, odmenil ho vrecom zlata a potom ho poslal do vyhnanstva do Alžírska, kde zomrel. Evliya Çelebi je jediným zdrojom a Wikipedia označuje príbeh za pochybne spoľahlivý. Berte ho ako legendu.

Legenda a záznam, bok po boku

Pomáha oddeľovať to, čo je známe, od toho, čo sa rozpráva. Nasledujúci zoznam tieto dve roviny oddeľuje s využitím zdrojov uvedených v pätičke tejto stránky a rovnaké rozlíšenie je užitočným návykom vždy, keď sprievodca alebo tabuľa príbeh zopakuje. Dátum letu je sám o sebe neistý: jeden článok na Wikipédii kladie udalosti približne do rokov 1630 až 1632 a iný uvádza rok 1638, čo je dobrý dôvod tvrdiť len toľko, že príbeh patrí do 17. storočia.

• Zaznamenané: veža bola postavená v roku 1348 ako Christea Turris
• Zaznamenané: po roku 1453 slúžila ako väzenie a od roku 1717 ako protipožiarna pozorovateľňa
• Rozprávané: let z veže do Üsküdaru, známy od jedného spisovateľa
• Rozprávané: odmena a následné vyhnanstvo do Alžírska, z toho istého podania

Ako čítať vežu s faktami v ruke

Poznanie jednotlivých vrstiev uľahčuje čítanie návštevy. Kamenný valcový plášť s hrubými múrmi je janovská práca z roku 1348, postavená ako strážna veža. Kužeľová strecha nad ním je rekonštrukcia z 20. storočia. Podlažia múzea a vyhliadková úroveň sú moderným využitím stredovekej schránky. Výška kopca stále poskytuje návštevníkom dlhý výhľad na staré mesto cez vodu. Ak sprievodca alebo tabuľa ponúka dátum letu, berte ho ako súčasť legendy, nie ako fakt o budove.

Janovská Galata pešo

Veža je najlepšie zachovanou časťou kolónie, no štvrť okolo nej nesie ďalšie vrstvy. Karaköy je prístavom už od byzantských čias a ulica Voyvoda sa stala bankovou a poisťovacou štvrťou. Camondove schody dal postaviť bankár Abraham Camondo a krátky úsek janovských hradieb sa zachoval neďaleko veže. Pešia chôdza z Karaköy nahor k veži namiesto jazdy lanovkou vám tieto vrstvy ukáže v poradí, v akom vznikali.

Čítajte ďalej: Galata Tower a staré mesto Istanbulu

Pre koho táto história nie je

Ak ste prišli za jediným dátumom a úhľadným príbehom, veža vás môže sklamať: bola strážnou vežou, väzením, požiarnou hliadkou aj múzeom a jej interiér bol prestavaný v 60. rokoch 20. storočia. Nerátajte ani s tým, že budete stáť na mieste, odkiaľ mal Hezârfen podľa povesti skočiť, a uvidíte dôkaz o jeho lete. Návšteva najviac sadne ľuďom, ktorí radi čítajú miesto po vrstvách, s výhľadom na Zlatý roh ako odmenou, a ktorým nevadí, že najlepší príbeh o veži je legenda.